Šesť dní na Slovensku a jeden deň v Poľsku

Marina Hrib
Objavljeno 22.07.2018.
FavoriteLoadingDodaj u omiljene 16 mins

Nedeľa, 15. júla 2018

Po narodeninovej oslave a balení sa, ktoré trvalo do neskorej noci, ledva vstávam o pol piatej ráno. Spolu s mamou a bratom vyrážam na cestu na Slovensko. Samozrejme, odchádzame hneď zrána dúfajúc, že sa vyhneme zápche na hranici. Auto je plné veľkých balení plazmy, čokoládových banánov, celozrnných tyčiniek a podobných srbských výrobkov, ktoré naši kamaráti zo Slovenska jednoducho zbožňujú. Našťastie, hranicu naozaj prechádzame v relatívne krátkom čase, pozerajúc sa však na približne desať kilometrov dlhú kolónu na opačnej strane. Päť-, šesťhodinové zdržanie pri vstupe do krajiny je celkom isté. Do Bratislavy prichádzame okolo poludnia. Cez poloprázdne mesto, aké je zvyčajne víkendom, sme preleteli diaľnicou za chvíľu. Trošku oddychujeme a potom odchádzame na vlak smerom do Žiliny. Neviem sa dočkať, kedy uvidím svoju kamarátku Sašu a jej dvojročnú rovnomennú dcérku. Aj mama sa teší na stretnutie a rozhovory so Sašinou, vždy pohostinne naladenou mamou Evou.

Sedíme vo vlaku a kocháme sa pohľadom na nádherné scenérie, ktoré sa nám striedajú pred očami: začínajúc rovinou na juhozápade, pokračujúc dolinami a kotlinami a končiac až pohoriami na severozápade. Predvečerom prichádzame do Žiliny, kde len rýchlo prestupujeme na vlak do susednej, približne tridsať kilometrov vzdialenej Čadce. Vezúc sa v modernom, klimatizovanom rýchliku, uvažujem o tom, aké by to bolo skvelé, keby sme rovnakým spôsobom mali vyriešenú prepravu na relácii Pančevo – Belehrad. Na stanici nás už čakajú naši hostitelia, s ktorými zvyšok dňa trávime na záhrade, na čerstvom horskom vzduchu.

Pondelok, 16. júla 2018

Začiatok týždňa v znamení výletov. Hneď zrána odchádzame na vrch Živčáková, ktorý ročne navštívi niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta. Prechádzame sa po horských chodníkoch obklopených smrekmi, zastavujeme sa pri prameňoch liečivej vody, navštevujeme novovybudovaný kostol, ktorého vchod krášlia krásne sochy Cyrila a Metoda. Vystupujeme aj na jednu z najvyšších kostolných veží v Európe, z ktorej sa naskytuje nádherný výhľad na celý región. Dýchame plnými pľúcami – ak to my, obyvatelia Pančeva, vôbec dokážeme.

Poobede odchádzame do Žiliny, mesta futbalu a automobilového gigantu KIA. Prechádzka po hlavnom námestí, na ktorom dominujú katedrály, fontány a zachované stredoveké budovy, ma vracia do dávnej minulosti. Práve vďaka tomu archaickému rázu považujem ho za jedno z najkrajších slovenských miest, samozrejme po Košiciach, v ktorých som päť rokov študovala a na ktoré som nejako zvlášť naviazaná. Práve v tých Košiciach som sa presne pred desiatimi rokmi zoznámila aj so Sašou, dnes jednou so svojich najlepších kamarátok, s ktorou ma spojili „muky geografické“. Vyčerpaní a plní dojmov vraciame sa do Čadce. Moje myšlienky putujú do Pančeva, kde kamaráti, ktorými som bola svadobný svedok, oslavujú druhé výročie manželstva. Nech sú spolu šťastní a nech im to vydrží mnogaja leta!

Utorok, 17. júla 2018

Bratislava, krásavica na Dunaji. Pricestovali sme skoro ráno, trošku pracovne, trošku turisticky. Po vykonaní najdôležitejších povinností, predpoludním navštevujem svojho bývalého školiteľa v Slavistickom ústave Slovenskej akadémie vied. Potom nasleduje stretnutie so svojimi – už niekoľko týždňov bývalými – žiakmi. Ach, ten pocit, keď stretneš svojich rodákov kedysi v Európe. Neskutočné. Aj oni odišli. Zrejme nikdy doteraz nebolo toľko ľudí zo srbského jazykového areálu v hlavnom meste Slovenska. Srbčinu počuť na uliciach, benzínových pumpách, poštách, v obchodoch, reštauráciách, bankách, dokonca aj v školách. Už nie je nezvyčajné natrafiť na známych zo Srbska aj pri celkom obyčajnej prechádzke.

Prechádzame sa po dunajskej promenáde v bezprostrednej blízkosti nákupného centra Eurovea a užívame si slnečný deň. Brat pochvaľuje kultúru obyvateľstva a všíma si, že necítiť nervozitu medzi ľuďmi. Odchádzame do Tesca, kde práve prebiehajú veľké letné výpredaje. Nie sú síce ako tie januárové, ale rozhodne si to treba pozrieť. Opäť v neskorých nočných hodinách cestujeme do Čadce. Pri samotnom vchode do mesta, ktoré sa nachádza v blízkosti trojmedzia Slovenska, Česka a Poľska a predstavuje dôležitý dopravný uzol, sú dokonca aj noci dlhé kolóny, a preto sa ozbrojujeme trpezlivosťou.

Streda, 18. júla 2018

Celý deň prší. Čerstvosť a ochladenie mi dobre padli. Vzhľadom na to, že je nemožné stráviť tento deň v prírode, rozhodli sme sa zájsť do dobrého, starého Tesca, neskôr aj do Lidlu. Neoddeliteľnou súčasťou každého môjho nákupu na Slovensku – vyberanie čokolád a piva pre príbuzných a kamarátov zo Srbska. Po preplnených regáloch vyhľadávam nejakú dobrú slovenskú pálenku pre bratranca. „Kamarát v núdzi“, každodenne sa stará o našich hyperaktívnych huskyov, kým sme na ceste. Navštevujeme aj Pepco, obchod s detským oblečením, v ktorom vždy rada nakupujem darčeky pre milú Helenu a Teodoru.

Večer ženy kecajú pri pohári vína. Družba pokračuje pri filme Váha reťazí (The Weight of Chains). Ťažká téma na jeden krásny, relaxačný večer. Saša a ja si spomíname na dlhé diskusie v študentskom domove v Košiciach o vojnách na území bývalej Juhoslávie. Už vtedy bolo dohodnuté, že si tento film spolu pozrieme. Potrebovali sme sedem rokov na uskutočnenie tejto dohody. Pozerám, popíjam a rozmýšľam… Juhoslávia… Naša staršia hostiteľka si spomína na dovolenky v niekdajšej „Juhoške“, akú ju Slováci nazývali. Už očakávam komentár, že to bol pre nich kúsok raja, do ktorého sa im horko-ťažko poradilo pricestovať raz ročne. Známy, často počúvaný príbeh. Časy sa, hľa, menia… Pozície sú vymenené, fakty sú však ťažko akceptovateľné.

Štvrtok, 19. júla 2018

Počasie je aj ďalej čerstvé, daždivé. Na tomto území nie je vôbec nezvyčajné kúriť aj v letných mesiacoch. Radiátory sú teda teplé. Deň je ideálny na polihovanie a hranie sa s malou Saškou, ktorá svojím prejavom už zabáva všetkých prítomných. Spomína si na hru s našimi domácimi miláčikmi, sibírskymi veveričkami, s ktorými sa zoznámila počas svojej nedávnej návštevy Srbska. So svojou tetou Marínou skúša nedávno kúpené šaty – darček k jej druhým narodeninám. Na obed nám Sašina matka pripravuje perfektné kysucké polesníky – gastronomický skvost predmetnej časti Slovenska.

Poobede ideme na prehliadku centra. Spomínam si na svoje predchádzajúce príchody do tohto mesta. Neevidujem významné rozdiely, všetko je štandardne čisté a zariadené. Vybudovaný je nový tunel a konštantne sa pracuje aj na výstavne nových nadjazdov a úsekov diaľnice. Odskočili sme si aj do Bostonu, kaviarne, ktorú po príchode z Ameriky otvoril Sašin brat. Tešíme sa z kávy a teplej čokolády, špecialít kaviarne. Prehliadka mesta sa končí v Kauflande, kde nakupujeme potrebné potraviny.

Piatok, 20. júla 2018

Ráno sa venujem korektúre jednej štúdie. Okolo poludnia už vyrážame na výlet. Pripájajú sa k nám aj kamarátkine susedy. Navštevujeme skanzen Vychylovka, múzeum slovenskej dediny v prírode. Obdivujeme zachované drevené domčeky, v ktorých kedysi žili a pracovali obyvatelia tohto regiónu. Príjemne prežívame čas prechádzajúc sa po dedine, ktorá je umiestnená v pohorí a obklopená početnými lesmi i potokmi. O religiozite slovenského národa svedčí fakt, že aj dedina pozostávajúca z niekoľkých domčekov mala svoj kostol. Najviac vzrušujúcu časť dňa definitívne predstavuje jazda lesnou železnicou, ktorá sa kedysi používala na transport dreva. Až teraz si začíname naozaj uvedomovať ťažký život a namáhavú prácu niekdajšieho slovenského sedliaka v takomto horskom teréne. Práve z dôvodu sťažených existenčných podmienok sa Slováci v minulosti rozhodli presťahovať aj do úrodnej vojvodinskej roviny, zatiaľ čo dnes prebiehajú migrácie v opačnom smere. Po fotení vychutnávame slovenské špeciality – bryndzové halušky a vyprážaný ovčí syr. Tu je aj nevyhnutná Kofola, československá Coca-Cola.

Večer sedíme na terase a rozprávame sa s hostiteľmi. Malá Saška si všíma hviezdy na nebi a sama konštatuje, že zajtra nebude pršať. Tomu sme sa všetci potešili, keďže už máme všetko naplánované na odchod na jednodenný výlet do Poľska. Spať ideme trošku skôr, pretože nás zajtra čaká dlhšia cesta.

Sobota, 21. júla 2018

Saša nás berie do Poľska v ranných hodinách. Najprv sa zastavujeme v neďalekom Osvienčime. Navštevujeme koncentračný tábor Auschwitz – pod týmto nemeckými názvom je známejšie aj samotné mesto. Sprievodca nás detailne oboznamuje s históriou tábora a masovým utrpením židovského národa. Pred očami sa nám striedajú hrozné obrazy pozostatkov nešťastných ľudí a detí. Múzeum opúšťame so smutnými tvárami a pomaly vyrážame do Krakova. Začíname si uvedomovať fakt, že sa ľudia kedysi bezúspešne pokúšali o útek z tábora, zatiaľ čo dnes čakajú v radoch, aby sa ako turisti dostali do vnútra budov. Poliaci majú naozaj dobré diaľnice, a tak sa rýchlo ocitáme v nádhernom meste na Vltave. Veľmi sa teším na stretnutie s kamarátkou Majou zo Srbska, ktorá tu momentálne stážuje. Aj keď sme sa nevideli dlhé roky, nemáme taký pocit. Spolu navštevujeme kráľovský zámok Wawel, hlavné námestie, ako aj Baziliku svätej Márie. Prichádzame k záveru, že Krakov je naozaj mesto, ktoré by sme mali znovu navštíviť.

Do Čadce prichádzame okolo polnoci. Lúčime sa so svojimi hostiteľmi, ktorých čoskoro očakávame na návšteve v Pančeve, a pomaly sa začíname baliť. O niekoľko hodín nám ide vlak do Bratislavy. Čaká nás dlhý deň – cesta do nášho Srbska. Dúfame, že budeme mať šťastie na priechode Horgoš. Nikam sa neponáhľame – aj keď by už bolo potrebné dokončiť písanie tohto denníka. Ďakujem veľmi pekne, bolo mi potešením!

Autorka je doktorka slovakistiky, geografka a súdna prekladateľka v odbore slovenský jazyk – srbský jazyk. Je veľkou milovníčkou slovanských jazykov a kultúr. Takmer rovnako sa snaží pestovať v sebe lingvistický a geografický duch, a preto osobitne rada cestuje po Slovensku, s ktorým ju spájajú nielen korene, ale aj vzácne priateľstvá.

PRETHODNI ČLANAK

Ostavi komentar

  • (not be published)